Cyklotúra – Grenz Tour B
Štátna hranica
Cez voľný júlový víkend v Bratislave sme sa rozhodli odskúšať jednu z cyklotrás v okolí. Asi tú najtradičnejšiu, ale pre nás novú.
Z Vrakúne sme sa vydali popri Malom Dunaji, potom cez Prístavný most k Ekonomickej. Odtiaľ po dobre známej trase k mostu Lafranconi až na hraničný prechod Berg. V tejto časti sme stretávali veľa výletníkov, ale keďže nebolo najkrajšie počasie, nebola cesta preplnená. Z hraničného prechodu sme pokračovali smerom na Wolfsthal. Cyklochodník išiel miestami popri ceste, miestami zachádzal do okolitých polí. Vo Wolfsthal sme sledovali značenie na Hainburg. Po pohodlnom vyasfaltovanom chodníku sme dorazili do tohto mestečka. Tu sa cyklochodník strácal a kus cesty sme išli po normálnej komunikácii. Na nábreží sme si dali pauzu na občerstvenie a sledovali sme vody Dunaja. Hladina bola zdvihnutá a prúd v tejto časti je riadne silný. Lode čo plávali proti prúdu mali čo robiť.
Rakúske polia
Po krátkej pauze sme pokračovali ďalej na Bad Deutsch-Altenburg - malé kúpeľné mestečko. Tu sme sa vydali hľadať kešky. Najprv sme sa stavili v parku so sochou Franza Josefa, oproti ktorému je múzeum Carnuntinum. Tu sme však neboli úspešní. Ďaľšie dve boli v blízkom okolí dominanty mesta románsko-gotického kostola. Po tejto prestávke sme pokačovali smerom na dedinu Hundsheim a potom na Edelstal a ďalej na Berg. Medzi týmito dedinami cyklotrasa viedla cez lúky a okraje polí. Miestami stúpala a zase klesala. Pred Bergom je krásny výhľad na Bratislavu (Petržalku viac- menej), keď za zelenými lúkami vytŕčajú paneláky. Veľa panelákov. Vyzerali celkom blízko. Predstavovali sme si, ako tu miestni obyvatelia sledovali ako táto opacha rastie na mieste kde boli predtým zelené lúky a akési dedinské domčeky. Druhá vec, čo sme si nevedeli predstaviť bolo, že by sme v takých 80-tych rokoch nemohli tieto miesta navštíviť. A ani Rakušáci nemohli ísť k nám. Iba sa čudovali zpoza hraníc, čo si my to tu staviame. V Bergu sme si dali pauzu na ďalšie občerstvenie na pekných lavičkách pod vinicami. Potešila nás aj free mapka okolia (takéto veci u nás ešte nefungujú). No a z Bergu znova na hraničný prechod a odtiaľ smer hrádza. Zastavili sme sa ešte pri moste Appolo po ďalšiu kešku a odtiaľ domov tou istou trasou ako sme prišli. Príjemne strávených takmer 60 km.
R+E
Pridaj na Facebook 
Vytlač príspevok
Sicília – epilóg
Pár postrehov z tejto krajiny.
Nečakajte, že na Sicílii nájdete nejaké turistické trasy. A mapy už vôbec. Značenie na horských cestách, tak ako to poznáme z našich hôr takmer vôbec neexistuje.
Cesty pre autá sú naopak výborné (oproti tým našim). Takmer okolo celej Sicílie vedia diaľnica a aj bočné cesty sú v celkom dobrom stave. Taliani sú však strašní šoféri. My sme mali strochu problém kým sme si zvykli. Neplašte sa pri trúbení. Naozaj ho používajú často a na každú príležitosť: zavadziaš, ideš pomaly, ideš rýchlo, ako pozdrav na zvítanie, pozdrav na rozlúčku, ako výstrahu, ako pochvalu, na všetko proste. Prikázaná rýchlosť má pre nich len informatívny charakter, určite sa Vám stane, že v tuneli kde je rýchlosť znížená napríklad na 90 km/hod a vy idete 100 km/hod bude na vás zo zadu trúbiť a vyblikovať diaľkový autobus. Stredová čiara medzi dvomi jazdnými pruhmi je nanič. Aj tak všetci idú práve stredom, ani vpravo ani vľavo. A ak sa náhodou pred nimi vlečie nejaký cudzinec, zapnú pravá smerovku, čo znamená uhni. Niektorí mali pravú smerovku zapnutú stále. Zvyknite si aj na autá zaparkované v križovatkách, zákrutách, dokonca sme videli experta čo odparkoval v kruhovom objazde. Predbiehanie cez dvojitú plnú a cez dvojitú plnú v tuneli je tiež normálka. V prímorských mestách sú uličky uzulinké, takže pozor na späťáky. Ináč sme si všimli, že všetky talianske autá sú nejakých spôsobom obškúlené.
Citrony
Pizza to je jasnačka. S bohatou oblohou a hrubším cestom. Cestoviny, ryby, sladké pečivo na ráno, gelati....samé dobroty. A ešte citróny a pomaranče priamo zo stromov. Čo sme my kupovali najviac boli sušené paradajky v olivovom oleji. To bolo nebíčko v papuľke. Jedlo na Sicílii nám chutili, veľmi. Pivá mali aj lokálne, ktoré boli....no také lokálne. Ale používajú inú mierku. Veľké pivo= 6,6 dcl. No a caffé latte a cappucino, o tom sa ani nejdem rozpisovať.
Bude sa Vám určite páčiť.
Pridaj na Facebook Vytlač príspevok
Palermo a Corleone
Raňajky
Ráno sme prišli do prístavu okolo 4:40 hod. Pomaly sa zbierali aj ostatní ľudia, čo chceli ísť do Milaza. Asi o 5-tej sme už videli na mori svetlá prichádzajúcej lode. Juchúúú. Kúpili sme lístky aj keď tete v okienku to trvalo neskutočne dlho. Rýchlo sme sa nastúpili do lode. Ešte sme počkali na na hornej palube kým odplávame z prístavu a potom sme si už len našli miesto na spanie. Boli sme strašne unavení.
Prebrali sme sa asi po troch hodinách. Zistili sme , že sme asi tak v polke cesty 
. Touto loďou cesta zo Stromboli do Milaza trvala šesť hodín! Ale nám sa plavby loďou páčia takže nám to celkom ubehlo. Okolo obeda sme vystúpili v Milaze. Rýchlo sme sa pobrali k autu. Po troch dňoch v tých istých veciach sme už poriadne smrdeli a tak prvá vec pri aute bola očista- v rámci možností. Hneď za tým nasledovalo jedlo .
Keď už sme boli najedení, čistí a spokojní vybrali sme sa ďalej. Čakala nás cesta až do Trapani, keďže ráno nám už letelo lietadlo späť. Po diaľnici na severe ostrova sme sa dostal i celkom rýchlo do Palerma.
maškrta cannoli
Palermo nás trošku prekvapilo. Nečakali sme až taký bordel . Ako sme prichádzali do centra všade okolo boli rozbité paneláky, staré domy, odpadky na uliciach. Tri krát sme kontrolovali navigáciu, lebo aj keď ukazovala že sme v centre, mali sme pocit, že sme na predmestí. Napríklad nás dosť prekvapilo, že ľudia pred domami na uliciach vybrali grily a grilovali všetko možné. Všade sa šíril dym z grilovačiek a hlasná zábava obyvateľov mesta, ktorí sa zoskupovali pri griloch. Pre nás trošku nezvyčajné, ale napokon bola nedeľa poobede, pekné počasia, tak asi prečo nie. Chceli sme si pozrieť staré mesto, tak sme sa vybrali na walk, ktorý opisoval Lonely planet. Trošku nás to nebavilo. A tak sme sa rozhodli, že sa nebudeme dlhšie zdržovať. Cestou späť sme išli cez ulicu, z ktorej bola odklonená doprava a bolo tam pár stánkov. Vyzeralo to ako nejaký festival, alebo koniec festivalu, kedže tam nebolo veľa ľudí a otvorené stánky boli asi tri. Predávali v nich syry a mäsko. Tomu sme však neodolali. Kúpili sme aspoň tri druhy syra a všeliaké dobré klobásky. A ešte sme sa stavili na cannoli-typická sicílska maškrta. Je to vlastne vyprážaná trubička z cesta naplnená sladkou ricottou. Mňam. Posypali nám to ešte práškovým cukrom, ktorý sme potom mali na celom obleční. Potom sme už sadli do auta a fičali preč. Až neskôr nás napadlo, že sme prišli v dosť nevhodnom čase. Veď ktorý Sicílčan by niečo robil poobede v čase siesty?! Nočné Palermo by asi bolo o niečom inom.
cesta
Keďže nám kvôli neplánovane krátkej zastávke v Palerme ostalo dosť času, rozhodli sme sa, že ideme ešte do Corleone. Mestečko v horách, známe najmä kvôli románu Krstný otec. Mario Puzo pomenoval hlavného hrdinu Vita Corleoneho práve po tomto meste. Inak nemá Corleone s týmto románon nič spoločné. A veľmi sa bráni povesti mafiánskeho mesta. Aj keď turisti tam chodia práve kvôli tomu, nič také čo by pripomínalo Krstného otca tam nenájdete.
Odparkovali sme v strede mesta a trochu sa poprechádzali. Moc to tam turiznom nežije, všetko už bolo zavreté a ľudia sa vracali z nedeľného kostola. Na hlavnom námestí sedeli alebo stáli samí chlapi a debatili. Fakt ani jedna žena! Treba však povedať, že okolie a oblasť v ktorej sa Corleone nachádza je neskutočne krásna. Kopce, výhľady, lúky zelené, žlté, červené. Staré kamenné domy. Nádhera.
Corleone
Rozhodli sme sa, že do Trapani pôjdeme krížom cez hory. Mapa aj GPS ukazovali, že sa tade dá prejsť aj keď to nebola zrovna hlavná cesta. Prechádzali sme nádhernou kopcovitou krajinou. Slnko sa blížilo k obzoru a krásne osvetľovalo lúky a polia. Cesta bola však čoraz viac výmoľovitá, zablatená, užšia. Prešli sme pár takmer neprejazdných úsekov dúfajúc, že to tak nebude stále. Až sme došli k miestu kde bola cesta úplne zničená a zaplavená. Nebol to dlhý úsek, ale ani najkratší. Evka mala toho dosť a nechcela aby sme šli ďalej, keďže sme netušili či táto cesta niekedy skončí. A naviac sa blížila noc. Predstava ako s naším fiatíkom 500 niekde stojíme zapadnutí, v noci, uprosted ničoho ma tiež nelákala,najmä keď ráno o 6 nám letelo lietadlo. A tak nasledovala nechcená otočka, znovu kopce, lúky, Corleone, lúky a kopce, Palermo a diaľnica do Trapani.
Krajina
Dorazili sme okolo 11-tej, možno aj neskôr, na letisko. Do odchodu lietadla sme mali v pláne prečkať v aute. Zaparkovali sme na mieste, kde sme si auto požičiavali, trochu sme upratali, zbalili si veci. Evka zbehla do letiskovej haly kúpiť pivko . Večerali sme úžasnú klobásku so syrom, ktoré sme kúpili v Palerme a zapíjali to pivkom a boli sme s naším výletom spokojní. Veľmi spokojní. Potom sme sa uložili na spanie na predných sedadlách auta.
Po pár hodinách zvonil budík, rýchlo sme sa vypratali z auta, skontrolovali či máme všetko, odovzdali kľúče auta do schránky autopožičovne a išli na chcek-in do letiskovej haly.
Pridaj na Facebook Vytlač príspevok
Stroskotancov denník
kemp
V noci sa riadne rozfúkalo a ohýbal sa celý stan, keďže sme ho v piesku nemali ako upevniť , čo robilo riadny rámus a nemohli sme spať. Nad rámom sa riadne rozpršalo a natieklo nám aj do stanu. Ráno sme celí natešení, že už pôjdeme po prebdenej noci do auta a do Palerma pobalili veci a išli do prístavu. Tam sme sa však dozvedeli, že loď o 7:30 nepôjde kvôli zlému počasiu. V nádeji, že pôjde ďalšia o tretej poobede sme sa rozhodli čakať. Počasie sa však zhoršilo, prší a fúka silný vietor. V tomto počasí ani nie je kam ísť a tak teraz sedíme v pizzerii a pijeme asi tretí čaj. Zbierame strohé informácie o vetre, predpovedi počasia a odchodoch lodí od spolusediach/spolučakajúcich v pizzerii. Podporou sa nám stala francúzska rodinka, čo tiež kempovala ako my na pláži.
13:00 Po 4,5 hodinách sedenia v reštike vidíme na obzore loď a smutne pozeráme ako obopláva ostrov bez zastávky. Čakáme ďalej. S čašníčkou sme si vytvorili tolerantný a harmonický vzťah: my sa tvárime, že máme plné poháre a ona sa tvári, že tu nikto nie je.
stroskotanci
13:30 Dali sme si pivo. Zlákalo nás to, že teplota vzduchu stúpla na 18 stupňov. Skúšame si ostrovný život. Celý deň sedieť v kaviarni a nič nerobiť.
14:00 Riško sa vrátil z prístavu. Loď ktorá mala odchod 15:40 je zrušená. Je malá šanca, že ešte pôjde jedna o 17-tej. Začalo znovu pršať. Hm, pravdupovediac začalo liať. Vlastne je to poriadna búrka.
14:15 Padajú krúpy.
15:00 Po búrke. Evka si trochu zdriemla:).
15:15 Museli sme si objednať ďalšie pivo.
15:25 Musíme vrátiť pero. Čašníčka pozametala okolo nás a išla domov- výmena smien.
okolo 15:30-15:45 Všetci odišli- nevieme prečo . Rozhodli sme sa, že sa aj my poberieme ďalej. Ešte stále sme presvedčení, že sa dostaneme dnes do Milaza.
16:00 Pri ticket office v prístave sa zoskupujú ľudia a podávajú si informácie medzi sebou. Sranda je ako sa Taliani, Francúzi, Nemci a bohvie kto ešte dokážu dohovoriť medzi sebou každý svojím jazykom.
Každý má nejakú info. Nevieme odkiaľ. Tak si to dávame dokopy a snažíme sa vytvoriť obraz o tom, čo sa deje a bude diať. Tie info sa zhodujú v tom, že zajtra pôjde do Milaza loď 5:15 ráno.
Oficíalne info neboli a dievčina v office len stroho odpovedala na otázky, ak práve netelefonovala s priateľom, a aj tak akosi často používala slovíčko "should".
No ale konečný úzus bol, že dnes žiadna loď ani ferry do Milaza nejde. A tak sme ostali trochu bezcieľne stáť na ulici. Stálo pred nami rozhodnutie, čo s nocou a kam ísť spať. Ísť vôbec spať? Problém bol v tom, že sme nemali dosť peňazí v hotovosti na to aby sme mohli bezstarostne stráviť večer. Bankomat tu na ostrove nefunguje keď je škaredé počasie, ani platiť kartou sa nedá, keď je škaredé počasie a vlastne keď je škaredé počasie nič tu nefunguje.
ranný prístav
Dostala sa k nám info, že tá loď ráno bude stáť asi 15 Eur. Takže by nám ostali nejaké prachy. Ďalšia noc v stane by bola náročná, keďže sme mali všetky veci mokré a nevedeli sme či ešte bude pršať alebo čo. Rozhodli sme sa teda nájsť ubytko. Najlacnejšie, čo bolo stálo dokopy 40 Eur, a tým to bola jasné. Dnes žiadna večera nebude. Našťastie ubytko je pekné, v sprchách telá voda a v kuchyni citróny a čaje. Presušili sme veci, umyli sa, vypili teplý čaj a ideme spať. Dúfajme, že loď ráno pôjde a že na ňu nezaspíme, keďže sa nám vybíjajú baterky v mobile.
Pridaj na Facebook Vytlač príspevok
Stromboli
Stromboli
Stromboli je najvzdialenejší a najviac izolovaný ostrov z Liparských ostrovov. Je to však aj jediná sopka v Európe s pravidelnou aktivitou. Vybuchuje približne každých 20 min. Na ostrove sú dve mestečká, ktoré sa dajú navštíviť len loďou. Nie sú tam žiadne cesty. My sme vystúpili v San Vincenzo odkiaľ sa podnikajú výstupy na vrchol sopky. Výstupy sú organizované a je zakázané ísť hore (nad 400 m.n.m.) na vlastnú päsť bez oficiálneho turistického sprievodcu. Výstup sa začína cca o 4-6 hod. poobede a vracia sa niečo po 11 hod. Aby si každý mohol užiť pohľad ako sopka chŕli žeravú červeno-oranžovú magmu (v dennom svetle je láva šedá a nevynikne tak).
Výbuch sopky
My sme si kúpili mapku ostrova s turistickými trasami a akosi sme odregistrovali všetky zákazy. Vydali sme sa sami na cestu . Navyše v knižke ktorú sme mali bola opísaná celá trasa a držali sme sa toho. Vydali sme sa západným smerom k Osservatorio di Punta Labronzo a odtiaľ k Sciara del Fuoco, čo je vlastne zráz kade steká láva. Je z tade krásny výhľad na vrchol sopky. Výbuchu predchádza riadny rachot, takže dá sa celkom predvídať. Keď sopka vybuchne, všetko zaduní, celým ostrovom otrasie a z krátera vystupuje kúdoľ dymu z ktorého sa postupne sformuje hríb. Možete pozorovať stekajúcu lávu a padajúce kamene od vrcholu sopky až po spodok k moru. Ohromujúce. Po malom občerstvení sme pokračovali z tejto vyhliadky ďalej. Stúpali sme strmým chodníkom až sme vyšli nad porast. Vrchol sopky sa nám skryl za kopec, aj výbuchy bolo počuť len vzdialene. Stúpali sme vyššie. Postupne však nás výstup začal pripomínať zážitok z Etny- chodník sa strácal v strmých stenách kopca a mäkkom podloží, ktoré sa nám zosúvalo pod nohami. Našťastie to nebol dlhý úsek a počasie bolo nádherné. Pri západe slnka sme dorazili na hrebeň odkiaľ je to na vrchol už blízko a vybuchujúci kráter sa javí obrovský.
Takmer na vrchole sopky
Tu sa však zbiehali aj ostatné turistické skupinky. Keď nás zbadal jeden zo sprievodcov hneď sa vybral k nám. Po taliansky nám niečo rozhorčene vysvetľoval. Keď videl naše nechápajúce pohľady, zavolal anglicky hovoriaceho a ten ešte ráznejšie do nás hustil, že ako to že sme tam sami vyšli hore, že to nemôžeme, že zavolá políciu a že dostaneme 500 eur pokutu . Nechcel nás ani pustiť ďalej. Bolo to tak 200 m pod vrcholom. Keďže sme si nechceli robiť problémy, presvedčili sme ho aspoň že tam počkáme na jeden výbuch a pôjdeme dole. Nechal nás tam, ale stále nás sledoval aby sme sa náhodou nevybrali hore ) Ach jaj. Ale ten pohľad na nočný výbuch sopky stál za to.
Zostupovali sme už druhou stranou kopca, kade mimochodom tie organizované skupinky vystupujú a zhodnotili sme, že výstup tadeto by bol oveľa jednoduchší. Chodník bol celkom široký, pevný a serpentínový. Počas zostupu bola tma ako v rohu. Dole pod nami bolo vidieť svetlá prístavu a mestečka. Asi o 11 hodine sme boli dole a rozkladali stan na pláži a to sme ešte nevedeli, že nás čaká najdlhší víkend na ostrove.
Láva
Pridaj na Facebook Vytlač príspevok
Presun na sever Sicílie
Výhľad z kempu
Išli sme ďalej po diaľnici smerom na mesto Messina a hodinu pred zotmením sme zišli z diaľnice k mestu Itala, do hôr si hľadať miesto nocľah. Našťastie nepršalo a vyzeralo to konečne na zlepšenie počasia. Utáborili sme sa pri bočnej ceste na horu Monte Scuderi aj s výhľadom na more a talianske pobrežie. Hory v tejto oblasti sú nádherné a ak sa tam niekedy vyberiete a spravte si čas aj na túru. Pri varení večere nás navštívila pasúca sa krava a inak tade nikto ani neprešiel.
Výletníci
Ráno bolo krásne slnečné a vyzeralo to na teplý deň. My sme pokračovali až do mesta Milazzo. Tam sme sa hodili do krátkych nohavíc a kúpili lístok na loď na Liparské ostrovy, kontrétne Strombli (cez sezónu je asi dobré si ich kúpiť aj deň skôr, ale teraz nebolo až tak veľa turistov). Na Liparské ostrovy chodia z Milazza rýchlolode asi dvoch spoločností. Stromboli je najvzdialenejší ostrov, cesta tam trvala asi 2 hodiny aj so zástavkami na iných ostrovoch. Vystúpili sme z lode asi okolo štvrtej poobede. Rýchlo sme spravili menší ale dôležitý nákup v potravinách (pivo a čokoláda), kúpili mapu ostrova a vybrali sa po označenom chodníku na sopku.
pohľad z lode na Stromboli
Pridaj na Facebook Vytlač príspevok
Etna
Už sme si dávali riadny pozor aby sme neodbočili z chodníka. Asi po dvoch hodinách chôdze po kľukatej ceste sme dorazili na Torre del Filosofo (2920 m.n.m.), čo je aj konečná pre autobusy a vlastne aj peších. Na najvyšší bod Etny, 3345 m.n.m. sa dostať dá, ale oficiálne je ten chodník uzavretý. Keďže sme boli dosť unavení a bola taká hmla , že sme nevideli na 10m, rozhodli sme sa že vyššie už nejdeme. Blízko Torre del Filosofo je menší kráter na ktorý sa dá prejsť. Sledovali sme skupinku turistov aby sme sa tam dostali. Po chvíľke sme ich však kvoli hmle stratili. Ale kráter sme si obišli celý dookola. Až keď trochu rozfúkalo hmlu, sme zistili, že turisti zišli do krátera, tak sme išli aj my. Bolo tam vidieť ako stúpa síra, teda ju bolo hlavne cítiť a vzduch tam bol celkom zohriaty. Pri zostupe dole sa na chvíľku vyčasilo a zasvietilo slnko, tak sme spravili pár pekných fotiek. Cesta dole trvala asi 2 hodiny. Unavení ale spokojní s výstupom i keď nie s výhľadom sme sa pohli ďalej.
Ráno vyzeralo počasie trochu sľubnejšie, ale Etna bola stále zahalená v hmle. Zaparkovali sme pri Rifugio Sapienza (1910 m.n.m.), zabalili teplé veci a občerstvenie do batohu a vyrazili na túru (dá sa vyviezť aj lanovkou za 53 eur, alebo terénnym autobusom, pešo je to však zaujímavejšie a cesta hore trvá do 4 hodín). Turistický chodník je vlastne aj prašná cesta pre autobusy. Nám sa podarilo akousi blbou náhodou zísť z chodníka až sme ho úplne stratili. Znova sme sa však napojili na vrchu pri stanici lanovky. Táto chyba nás stála veľa úsilia, lebo sme sa štverali cez lávové prúdy a miestami sa nám pod nohami všetko zosúvalo a museli sme prejsť aj snehové záveje, do ktorých sme sa zabárali po kolená. Aby toho nebolo málo, zachytilo nás husté sneženie s vetrom. Naštastie sme boli dobre vybavení a pomaly sme vystúpali až k hornej stanici lanovky ,Terminal Funivia, 2500 m.n.m (tí, čo išli lanovkou tu prestupovali do busov, ktoré ich vyviezli až hore). Odtiaľto je to hore ešte asi raz toľko . My sme pokračovali ďalej pešo.
R+E
Sirakúzy a Etna kemp
pláž
Ráno sme sa zobudili pod krásnou dúhou. Pri jemných prehánkach sme sa išli prejsť na pláž. Pohľad na rozbúrené more a vlny rozbíjajúce sa o skalnaté pobrežie bol ohromujúci. Kúsok odtiaľ je prírodná rezervácia Eloro s divokými plážami.
Sirakúzy
Pobalili sme sa a vyrazili na mestkú turistiku do Sirakúz. Poprechádzali sme sa cez Ortígiu (staré centrum mesta), zastavili sa na „originálnu“ taliansku pizzu, a bežali pred dažďom. Po obede sme si pozreli metské katakomby a amfiteáter. Sklamanie bolo že grécky amfiteáter pripravovali na koncert a tak bol prekrytý dreveným obkladom a stratil svoju atmosféru. Vybrali sme sa k Etne. Cestou sa riadne rozpršalo. Keď sme dorazili do kempu Etna v Nicolosi (dobré ceny za ubytko a blízko pod Etnou) poriadne lialo a bola hmla. Rukami nohami sme sa dohovorili na ubytovaní. Recepčný (starší ujo) nás asi trochu ľutoval a tak nám ponúkol malý karaván za dobrúcenu, že nemusíme moknúť v stane. A tak večeru sme varili v suchom. Dostali sme ešte dva žetóny do spŕch. Tešili sme sa že sa konečne umyjeme v teplej vode. Kúpeľňa vyzerala obstojne, ale sprchy boli ako kasíno v Las Vegas- na žetóny a nečakaj že vyhráš.
karavan
Keďže sme boli asi jediní návštevíci kempu čo išli použiť sprchy (z celkového počtu asi 10), pri prvom žetóne sprcha vypľula iba ľadovú vodu a po 5 minútach sa vypla. Druhý žetón pre istotu ani sprchu nespustil. Tak sme sa rozhodli aspoň trochu sa opláchnuť v umývadlách. Evka si chcela vlasy umyť aspoň vlažnou vodou, ktorú sme zohriali vo variči . Keď bolo všetko pripravené, začala tiecť teplá voda a potom horúca. Ach tie bojleri. To nás nenapadlo že tam je bojler a voda sa v ňom musí najskôr ohriať. Žetóny však boli nenávratne preč. Ale nechceli sme sa vzdať vidiny teplej sprchy a tak sme sa pooblievali aspoň ešusom:) .
Pridaj na Facebook Vytlač príspevok
Eloro
kemp
Z malých vulkánov sme pokračovali sme popri Punta di Bianco do mesta Vittoria a odtiaľ do Modica. Padla tma a my sme potrebovali nájsť miesto na spanie. V okolí bolo kopec bočných ciest, vyzeralo to dobre na kemping. Na mape. V skutočnosti to však bolo inak. To čo nás čakalo najbližších 150 km bolo na neuverenie. Samé súkromné ohradené pozemky, každá bočná cestička končila plotom a všade tie metrové-dvojmetrové kamenné múry. Motali sme sa asi 2 hodiny a stále to isté. Riadne nás to vyčerpalo. Rozhodli sme že to nemá význam v týchto usadlostiach niečo hľadať a tak sme sa vybrali k moru. Niečo po 23-tej hodine sme riadne unavení dorazili do mesta Eloro. Ani nevieme ako sme narazili na bočnú cestu pri pobreží a tak sme zakempovali. More riadne hučalo a v tme bolo vidieť biele vrcholky vĺn. Len sme dúfali, že sa ráno nezobudíme u niekoho v záhrade:)
Pridaj na Facebook Vytlač príspevok
Agrigento a vulkániky
Valle dei Templi
V utorok ráno sme dorazili do Agrigenta a začali náš lov na bombičku do variča. Zohnať „bombolette de gas“, či ako to Taliani volajú, bolo však takmer nemožné. Nečakajte, že trekový obchod je na Sicílii bežný tak ako u nás. Motali sme sa po meste uličkami asi tri hodiny. Nakoniec sme sadli do auta a vybrali sme sa.... no ... niekam. Stratégia bola neodísť z mesta bez trochy propán-butánu. Iba náhodou sme prešli okolo zastrčeného obchodu, ktorý mal vonku vystavené akési laná. Bombičky mali! Ale bez závitu, náš varič na to nebolo možné pripevniť. Majú vlastný systém na turistické variče a tak sme to kúpili celé. Za dvacku. S náhradnou bombou. Takže sme sa konečne mohli vybrať turistikovať. V Agrigente je zaujímavé Valle dei Templi údolie gréckych a rímskych chrámov. Bolo by to celkom fajn, ale nám začalo pršať a v priebehu pol hodiny sme boli premočení do nitky.
Vulcanelli di Macalube
Dosť bolo mesta. Vybrali sme sa na sever k mestu Aragona (asi 11 km od Agrigenta), kde je prírodná rezervácia Vulcanelli di Macalube. V Aragone treba vziať poslednú odbočku na juh po ulici Via di Macalube- tá vás dovedie priamo na hranicu rezervácie. Je tam malé parkovisko a odtiaľ sa ide asi 300 m pešo. Až dojdete k malým vulkánikom, ktoré vznikli postupným uvoľnovaním metánu, ktorý je nahromadený pod povrchom. Vyzerá to tam ako mesačná krajina. Iba zo zeme vystupujú asi polmetrové bublajúce vulkániky. Bol to pekný a ľahko dostupný zážitok .
co bolo predtym a pokracovanie
Pridaj na Facebook Vytlač príspevok
Rubriky
Krajiny
Linky
Sponzorované linky
Superpoistenie.sk nielen na cesty:
